Kazachstan
Kazachovia, po starom tiež nazývaní KirgizKazachovia alebo Kirgiz-Kajsakovia, niekedy
len Kirgizovia, majú bohatú históriu siahajúcu
do dávnoveku. V súvislosti so stredoaziatmi
hovoria podobne ako Turkméni, že ich psy sú
známe už spred niekoľko tisícročí pred naším
letopočtom. Je známe, že Kazachovia stovky
rokov žili spolu bok po boku s Tatármi a tvorili
jeden národ, nakoniec slovo „tatár“ je kazaš-
ského pôvodu voľne preložiteľné ako priateľský, pohostinný národ. Kazachovia sa radi
hrdia skutočnosťou, že otec veľkého Džingischána pochádzal z kazašského rodu.
A. Kožachmetov a A. Malaševič v pomerne
obsiahlom článku píšu o histórii kazašského
národa, ale venujú sa tiež práve nášmu plemenu. Okrem iného sa odvolávajú sa na rôzne
historické pramene a zápisky známych cestovateľov, akými boli Marco Polo, Prževalskij,
Semenov-Tjanšanskij a mnohí ďalší, ktorí túto
krajinu Strednej Ázie navštívili a opísali, keď
nechýbali zmienky o miestnych pastierskych
psoch. Tieto psy žili v Kazachstane oddávna, a
preto Kazachovia s veľkou nevôľou sledujú sú-
časné dianie ohľadne stredoaziatov a nepáči
sa im, že turkménske psy sú vyzdvihované na
úkor populácie týchto psov v ostatných krajinách Strednej Ázie. Nechápu, prečo práve ich
psy sú v rámci Strednej Ázie diskriminované,
keď ako tvrdia, sa tieto psy nazývali pôvodne
kazak it, a to aj v samotnom Turkménsku.
O pomenovaní turkménsky alabaj hovoria,
obdobne ako E. Myčko, že ide o reklamný trik,
či obchodnú značku. „Alabaj“ je len meno pre
psa, ktoré sa často používa, tvrdia v zhode s
viacerými kynológmi a chovateľmi Strednej
Ázie. Neprináleží nám robiť sudcov ohľadom
sporov medzi kynológmi krajín Strednej Ázie,
ale faktom zostáva, že v Turkménsku sa tieto
psy nazývajú najmä Čopan it, ale aj to, že
ostatné krajiny ako Irán, Afganistan a ďalšie v
Strednej Ázii sú s kvalitnými populáciami stredoaziata spájané omnoho menej než Turkménsko, čo sa nie vždy zhoduje s reálnou skutočnosťou. Navyše sa zvykne medzi ruskými
chovateľmi hovoriť, že v Strednej Ázii existujú
len dve základne populácie, a to v Turkménsku
a Tadžikistane. Túto teóriu razili aj pomerne
známi chovatelia turkménskych línii - Gorochovci, neberúc do úvahy Kazachstan, Kirgizsko ani Uzbekistan. Naproti tomu kazašskí
autori (Kožachmetov, Malaševič) hovoria o historických hlbokých koreňoch previazanosti
národov Strednej Ázie s Kazachmi a „vodcovskú úlohu“ Turkménov v chove stredoaziatov
neuznávajú.
V roku 1916 sa odohral masový príchod
Kazachov do Strednej Ázie, Afganistanu, Iránu
a bol zviazaný s hroznou genocídou tohto
národa, keď zahynulo približne 5 miliónov
Kazachov. Mnoho Kazachov odišlo zo svojej
vlasti počas revolúcie, ale aj v roku 1932 v
dôsledku veľkej biedy a hladu. V tej dobe asi
milión Kazachov prišlo do Turkménska, čo
bolo najväčšie percento z celej emigrácie. So
sebou si vzali najkvalitnejšie kusy dobytka,
koní a psov. Základné miesta osídlenia Kazachov v Turkménsku boli oblasti miest Kalinin,
Tašauz, Čardžou, Kuška, Mary, Krasnovodsk,
Ašchabad, Kaachka, Tedžen atď. Niektoré z
týchto oblastí sú nám už dobre známe, pretože
sme ich spomenuli v predchádzajúcich
článkoch o výskyte kvalitnej populácie turkménskych psov. Aký a či vôbec mal príchod
Kazachov v tej dobe do týchto turkménskych
oblastí vplyv na kvalitu alebo chov stredoaziatov v Turkménsku, nevieme, ale v každom prí-
pade je táto skutočnosť pre nás mnohých zaujímavou novinkou. Tak isto veľa Kazachov
osídlilo oblasti pozdĺž hraníc turkménskoafgánskych a turkménsko-iránskych. V 70.
rokoch sa zas uskutočnil masový odliv Kazachov späť do vlasti, ale niektorí zostali v Turkménsku dodnes.
V Kazachstane volajú stredoaziata tobetom.
Tento názov sa odvodzuje od toho, že pastierske psy strážiace stádo si vyberajú najvyššie
položené miesta, odkiaľ majú dobrý výhľad.
Tobe-cholm znamená vyvýšenosť (strop),
Tobege-iti je zase pes na vrcholci pahorku.
Tobet teda znamená „nachádzajúci sa vrcholci“ a v kazašskom jazyku je to fakticky pes.
Neraz sa môžeme stretnúť s pomenovaním T
urkméni neraz hovoria o svojich psoch,
že sú to potomkami veľkých mačkovitých šeliem. Mnohí tomu veria doteraz a
sú známe prípady, keď pastieri svoju sučku v
období párenia priväzovali medzi dve ovce,
alebo s jahňaťom. Počítali s tým, že bude napárená leopardom, a napäto očakávali potomkov. Je síce pravda, že nám niektoré reakcie
stredoaziata môžu pripomínať divú šelmu, či už
v spôsobe útoku, alebo v neobyčajnej rýchlosti, ale predsa len kríženie mačkovitých
šeliem so psovitými, patrí do ríše fantázie. Z
histórie turkménskych psov sa dozvieme aj o
jednom veľmi zaujímavom, neobyčajne silnom
jedincovi, ktorého dostal do daru Alexander
Macedónsky. Na dôkaz jeho sily a obratnosti,
bol tento psí bojovník vpustený do arény s
levom, ktorého údajne porazil. Na druhý deň si
súboj zopakoval, tentoraz so slonom, nad
ktorým tak isto zvíťazil. Turkméni hovoria, že sa
tak stalo vďaka chvatu, ktorý pes - bojovník
ovládal, a nazvali ho „smrteľným chvatom“.
Škoda, že o týchto súbojoch nie je písané
trochu viac, pretože si vskutku neviem predstaviť situáciu, keď akýkoľvek pes je schopný
zdolať „kráľa zvierat“, o slonovi nehovoriac.
Trochu mi to pripomenulo príhodu zo súčasnosti, keď Turkméni jedného stredoaziata
menom Ekemen priviezli do zoologickej záhrady, a zastavili priamo pred klietkou leva. Tento
pes bol veľmi dobrým zápasníkom s výbornou
povahou. Ekemen sa naježil, začal vrčať a
dobiedzať do leva, ktorý sa po chvíli zdvihol,
odkráčal a ľahol si na znak. Turkméni hovorili,
že sa psovi podriadil. Ja si skôr myslím, že
nažraného leva pes nezaujímal, i keď slová o
dominancii stredoaziata nad levom, sa čítajú
priaznivcom plemena celkom dobre. Podľa
mňa však reakcia Ekemena nie je zanedbateľná, pretože vo svojom prejave preukázal
nebojácnosť a ochotu bojovať s omnoho
väčším a zdatnejším protivníkom, proti ktorému
by veľkú šancu na úspech nemal. Už len to, že
je stredoaziat schopný otvorene čeliť veľkej
mačkovitej šelme, má svoju výpovednú hodnotu o odvážnom charaktere. Podobne sme
mohli vidieť v turkménskom filme „Ochlamon“,
ako sa starý Akguš a jeho psí dablér s odvahou
stavali voči leopardovi.
V knihe Sredneaziatskaja ovčarka sa zase
spomína reálna situácia, ktorá nastala pri
stáde, keď hyena ukoristila malé kozľa, a sna-
žila sa ho odvliecť preč. Prekazil jej to však
sedemročný stredoaziat - vlkodav, ktorý ju
dohnal, úderom hrude poslal na zem a
rozpáral jej brucho. Na pomoc mu prišiel
mladý pes, ktorý smrteľne zranenú hyenu
zahrdúsil. Zaujímavosťou bolo, že tieto dva psy
patrili konštitučne k suchému typu a nevynikali
veľkými rozmermi. Hierarchia psov pri stádach
je jasne stanovená. Ak hrozí nebezpečenstvo,
napríklad, od šakalov, začnú úradovať najprv
mladé psy, ak to nepomôže, prídu na rad
sučky. Ak je nebezpečenstvo väčšie, preberá
kontrolu nad situáciou vodca svorky. Býva tak
BORIS KOPELIOVIČ
Smelá, vyrovnaná povaha a pôvod, ako
sme spomenuli v prvej časti venovanej
psom pôvodom z Turkménska, patria
medzi najdôležitejšie atribúty hodnoty
stredoaziata pre Turkménov a národy
Strednej Ázie. Turkméni v súvislosti s
históriou svojich psov, spomínajú udalosti z pomerne dávnej minulosti. Existuje aj mnoho legiend, ktoré sa tradujú z pokolenia na pokolenie. Legendy
dávne, ale aj zo súčasnosti. Mnohé
príhody sú však pravdivé, i keď možno
trochu prifarbené, ako to u východných národov neraz býva zvykom. Niektoré z príhod a legiend si pripomenieme.
Že by tu bol dôkaz o tom, že sa stredoaziati pária s mačkovitými
šelmami? Samozrejme nie, pes namaľovaný ako tiger, má podľa
svojho pánaväčšie šance na úspech.
(Tur kméns ko, 2. č a s ť )
O PLEMENE
Akguš - pes strednej kostry, obľúbenej bielej farby. Typický predstaviteľ plemena.
41
Eľbars - pes súčasného Turkmenistanu.42 č. 2/2009
najmä vtedy, ak sa okolo stáda začnú obšmietať vlci. Tým stačí niekedy začuť hlas vodcu
svorky a na útok si netrúfnu. Známy bol prípad
jedného starého stredoaziata, ktorý už nevlá-
dal pre starobu chodiť, ale pastieri ho vozievali
na ťave, pretože vlci poznali hlas tohto psa a
miesto, kde sa nachádzal, obchádzali zďaleka.
Taký veľký rešpekt si získal tento pes počas
svojho života pri stáde. Podobne si počínal
známy Kjor Kaplan, ktorého si pastieri zvykli
zapožičiavať medzi sebou, pretože kde sa
tento legendárny bojovník zjavil, tam bol od
vlkov pokoj. Z nedávnej minulosti poznáme tiež
príbeh Akelu, ktorý dokázal bojovať dokonca s
tromi vlkmi naraz. Vlci sú pravdepodobne
najčastejšími súpermi stredoázijských vlkodavov a z času na čas sa môže stať, že sa
vlkom podarí týchto psov zdolať. Väčšinou to
býva vtedy, ak sú v presile. V jednom dokumentárnom turkménskom filme je zaznamenaný takýto boj vlkodava, ktorý následkom zranení zahynie. Takémuto psovi
Turkméni vzdajú veľkú česť,
zabalia ho do bielej plachty a so
cťou pochovajú. V istom ruskom
kynologickom časopise bol publikovaný príbeh, v ktorom sa stredoaziat stal hrdinom, keď celú
noc bránil malého chlapca -
pastierika, voči svorke vlkov. Išlo
o sučku, ktorú chceli ruskí kynológovia od pastierov kúpiť, a bola
im aj sľúbená. Avšak po vypočutí
príbehu od zachráneného chlapca od svojho úmyslu ustúpili a
vzali si iného psíka - potomka od
onej hrdinskej sučky. Iná príhoda zase dokumentuje, že nielen
odvaha a sila, ale aj schopnosť
rozhodovania v krízových situá-
ciách patrí neodmysliteľne k týmto psom.
Jeden mladý pastier si pri pasení
stáda poranil nohu a nebol
schopný prísť do oázy.
Sprevádzajúce psy ho nechali
napospas osudu (aspoň tak si to
v tej chvíli myslel) a ušli preč. Aké
však bolo jeho prekvapenie, keď
mu tieto psy dohnali z oázy koňa, na ktorom sa
dostal späť. Okrem toho mladého pastiera
chránili počas cesty pred dobiedzajúcimi
vlkmi. Šťastne sa vrátil do oázy, kde si prítomní
v družnej debate ani nevšimli, čo sa udialo.
Medzi pastiermi sa zachovala ešte jedna
pekná legenda, a tou je oddanosť stredoaziata, ktorú vie dokázať členke svojho stáda, keď
ochorie. Traduje sa, že pes zostáva s chorou
ovcou do tej doby, pokiaľ si nepríde pre oboch
pastier.
Stredoaziati však slúžia ako ochrana nielen
pred vlkmi, ale aj inými zvieracími tvormi. Profesor Labunskij spomína, ako na svojich cestách
po Turkménsku stretol v Tachta-Bazarskej oblasti
na farme jedného bieleho psa menom Michaj.
Miestni vraveli, že pes k nim prebehol z Afganistanu. Tento pes bol vychýrený tým, že zlikvidoval množstvo hadov, vrátane jedovatých.
Takto je teda stredoázijský vlkodav, v Turkménsku nazývaný čopan-it, naozaj nenahraditeľným pomocníkom miestnych obyvat
Komentáre
Prehľad komentárov
tak toto je ta najtrapnejšia stránka... načo ste ju vôbec vytváraly? nie je v nej nič len ten nahuleny pesnoboj...
lacynko-pik
(lacynko, 27. 4. 2011 17:16)